27تولِجُ اللَّيلَ فِي النَّهارِ وَتولِجُ النَّهارَ فِي اللَّيلِ ۖ وَتُخرِجُ الحَيَّ مِنَ المَيِّتِ وَتُخرِجُ المَيِّتَ مِنَ الحَيِّ ۖ وَتَرزُقُ مَن تَشاءُ بِغَيرِ حِسابٍ „Dáš noci vojsť do dňa a dáš dňu vojsť do noci. A dáš vyjsť živému z mŕtveho a dáš vyjsť mŕtvemu zo živého. A dávaš tomu, komu chceš bez počítania“.1 Verš pokračuje a opisuje ďalšie znaky Božej moci a hovorí, že Boh dáva noci, aby postupne vchádzala do dňa a nahradzovala ho a taktiež dáva dňu, aby postupne vchádzal do noci, a tým sa deň a noc obmieňajú. Boh dáva vyjsť živému z mŕtveho a mŕtvemu zo živého. Vo výkladoch Koránu nachádzame rôzne výklady poslednej vety. Autori výkladov ju vysvetľujú podľa znalostí, ku ktorým ľudstvo v dobe písania výkladu dospelo. V starších výkladoch sa spomína, že sa tým myslí obilie, ktoré vychádza zo zrna a zrno, ktoré vychádza z obilia, ďalej, že je to palma, ktorá rastie z kôstky a kôstka, ktorá pochádza z palmy, ďalej že je to vajce, ktoré vychádza zo sliepky a sliepka, ktorá sa rodí z vajca. V ďalších výkladoch sa píše, že to znázorňuje neveriaceho, ktorý sa stane veriacim a veriaci, ktorý sa stane neveriacim. V novších výkladoch sa už píše, že ide o človeka a zvieratá, ktoré sa rodia zo spermií a vajíčka a spermie a vajíčka potom z nich vychádzajú. Niektoré výklady z 20. storočia však hovoria o bunkách v tele človeka, ktoré sa rodia a odumierajú, až vymrie celý organizmus, rozloží sa a stane sa súčasťou niečoho iného živého, a tak prebieha celý cyklus. Verš však jasne hovorí, že ide o niečo mŕtve, v ktorom niet už žiadnej známky života, z ktorého však neskôr vzíde niečo živé. Ten istý cyklus sa opakuje i v opačnom smere. To znamená, že táto veta môže naznačovať celkový cyklus života vo vesmíre, kedy je niečo akoby mŕtve, potom ožije a potom zasa zaniká. Verš sa končí tým, že Boh uštedrí tomu, komu chce, bezmedzne a bez toho, aby počítal, čo mu dáva.