Vy, ktorí ste uverili, ak by ste požičiavali pôžičku na čas stanovený (lehotu určenú) , tak ju spíšte. A nech ju medzi vami spíše pisár spravodlivo (nech nepridá ani neuberie dlžníkovi či veriteľovi) . A nech žiadny pisár neodmietne písať (ak by bol vyzvaný k tomu, aby pôžičku spísal) tak, ako ho Boh naučil (dodržiavajúc všetky zásady spravodlivosti a čestnosti, ktoré Boh ľudí učí) , nech (pisár) píše a nech diktuje (text záväzku – pôžičky) ten, na koho je (kto berie na seba) záväzok a nech sa bojí Boha, Pána svojho a nech z neho (zo záväzku) nič neuberie (ten, kto diktuje, by mal mať dobré úmysly a mal by diktovať celý záväzok v správnej výške a v správnej forme) . Ak by bol ten, na koho je záväzok (kto berie na seba záväzok) , nerozumný alebo slabý, alebo by on sám nemohol diktovať, tak nech diktuje jeho zástupca spravodlivo (aj tu sa vyslovuje požiadavka spravodlivosti i voči zástupcovi) . A dosvedčte to (spísaný záväzok) dvoma svedkami z radov vašich mužov. Ak by to neboli dvaja muži, tak muž a dve ženy z radov svedkov, s ktorými súhlasíte (spomedzi svedkov, s čestnosťou ktorých obe strany súhlasia) , ak by sa jedna z nich (týchto žien) zmýlila, pripomenie to jedna z nich tej druhej. (Posledná veta sa týka spomenutých dvoch svedkýň. Verš jasne vysvetľuje, že svedectvo dvoch žien miesto jedného muža sa vyžaduje pre prípad, že by jedna z týchto žien zabudla obsah záväzku alebo o ňom zapochybovala. Potom jej ho má pripomenúť tá druhá. V období zoslania tohto verša sa ženy obchodom a obchodnými záležitosťami zriedkakedy zaoberali. Drvivá väčšina žien bola negramotná, nevedela dobre počítať a v obchodných zvyklostiach sa nevyznala. Preto verš z hľadiska dosvedčenia pôžičky vyžaduje ako svedkov najprv dvoch mužov a až potom muža a dve ženy. Ak by boli ustanovení muž a žena a žena by zapochybovala, čo sa zrejme v tej dobe aj stávalo, potom by bolo slovo proti slovu a celý záväzok by mohol byť spochybnený. Preto tu tá druhá žena hrá určitú poistku pre prípad, že by niektorá z nich zabudla.) A nech svedkovia neodmietnu, pokiaľ by boli vyzvaní (svedkovia by nemali odmietnuť svedčiť, ak by boli k tomu vyzvaní, jedine ak z nejakého vážneho dôvodu) . A nech vás neunúva napísať ho (záväzok) , nech by šlo o malý alebo veľký (dlh) , s určením času splatnosti (neunúvajte sa dlh spísať, i keď by šlo o malý dlh a uveďte v listine lehotu jeho splatnosti) . (Verš takýmito ustanoveniami nechráni len majetok, ale predovšetkým chráni medziľudské vzťahy, dôvod, pre ktorý stanovuje, že i bezvýznamný dlh by sa mal spísať.) To (spísanie dlhu a jeho dosvedčenie) je spravodlivejšie u Boha a (predstavuje to) istejšie svedectvo (dlh v písomnej forme dosvedčený svedkami je istejší a dôveryhodnejší než čisto ústne uzavretý záväzok) a (je to) bližšie k tomu, aby ste nezapochybovali (o existencii, výške a splatnosti dlhu) . Jedine (výnimkou zo zásady spísania dlhu je prípad) ak by šlo o priamy obchod, ktorý vediete medzi sebou (vybavovanie bežných záležitostí, pri ktorých sa tovar a kúpna cena odovzdajú z ruky do ruky) , tak nie je pre vás hriech, ak by ste ho nespísali (nemusí to byť spísané) . A ak by ste medzi sebou uzatvárali obchod, dosvedčte to (i keď pri bežnej kúpe a predaji tovarov by sa upustilo od spísania záväzkov, požiadavka svedkov stále ostáva) . A nesmie byť poškodený pisateľ a ani svedok (nesmie byť na nich vyvíjaný nátlak, aby pozmenili obsah záväzkov alebo aby svedčili krivo) . A ak by ste tak urobili, bude to spurnosť z vašej strany. A bojte sa Boha (a pamätajte na Neho pri každom úkone, ktorý robíte) . A Boh vás učí (dôležité zásady, ktorými by sa mal riadiť váš život) . A Boh o všetkom (čo robíte) vie (tak si dajte pozore) . (282) (282): Po tom, ako sme sa v Koráne dočítali o „ribá“, o poskytovaní pôžičiek bez akýchkoľvek úrokov, prichádza ďalšie dôležité ustanovenie, ktoré pokračuje v úprave otázky poskytovania úverov a pôžičiek a ktoré určuje niekoľko dôležitých zásad týkajúcich sa obchodných záväzkov. Verš sa začína tým, že sa prihovára ľuďom, ktorí skutočne uverili a prikazuje im, že ak by si požičiavali peniaze na dobu určitú, aby o tom vyhotovili písomný záznam. To znamená, že verš v otázke poskytovania pôžičiek akéhokoľvek druhu záväzne stanovuje požiadavku písomnej formy, pričom zdôrazňuje dôležitosť takejto formy, najmä z hľadiska nespochybniteľného zakotvenia okamihu splatnosti dlhu. Takýto dokument by mala napísať tretia nestranná osoba, ktorá má dodržať zásady spravodlivosti pri jeho písaní a nemá sa prikloniť na stranu žiadnej zo zmluvných strán. To znamená, že verš zakotvuje zásadu nestrannosti osoby alebo inštitúcie, ktorá má spísanie uskutočniť. Žiadny pisár by nemal odmietnuť takúto pôžičku spísať, pokiaľ by bol o to požiadaný a mal by sa pridržiavať zásad, ktoré ho Boh naučil, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť a nestrannosť. V tejto časti verš zakotvuje povinnosť pisára pôžičku spísať, pokiaľ by bol o to požiadaný, v čom je zakotvená požiadavka rovnosti medzi stranami a malo sa tým zabrániť pokusom silnejšej strany ovplyvniť pisárov, aby dlh nespísali. Druhou časťou vety, ktorá určuje pisárovi, že má písať tak, ako ho Boh naučil, sa v skutočnosti nepriamo do celého vzťahu vsunuli mravné zásady, obsiahnuté v Koráne, ako je napríklad čestnosť, spravodlivosť, slušnosť, pravda a iné, ktorými bol pisár zaviazaný. Verš ďalej určuje, kto má diktovať text a obsah takéhoto zmluvného vzťahu a začína sa stranou, ktorá na seba berie určitý záväzok, určitú povinnosť. Keď osoba, ktorá preberá na seba záväzok, diktuje obsah záväzku, vylučuje sa do budúcnosti akékoľvek spochybnenie obsahu a formy záväzku zo strany dlžníka (zachováva sa však právo veriteľa namietať proti tomu, čo dlžník diktuje). Dlžník by mal teda text záväzku pisárovi diktovať, pričom ho Boh upozorňuje, že text má nadiktovať pravdivo a v správnej forme bez toho, aby z obsahu pôžičky niečo ubral. Verš ďalej upravuje otázku nespôsobilosti dlžníka na uzavretie záväzku, pričom rozoznáva tri prípady takejto nespôsobilosti. Ide o dlžníkov, ktorí sú nerozumní, teda duševne chorí, márnotratní alebo neschopní rozumného a rozvážneho uvažovania alebo spravovania majetku. Ďalej ide o dlžníkov, ktorí by boli veľmi slabí pre svoj nízky alebo vysoký vek. Tretí prípad nespôsobilosti dlžníka uzavrieť záväzok je akýkoľvek ďalší dôvod, pre ktorý by nemohol dlžník text záväzku pisárovi diktovať. Sem by sme mohli zaradiť osoby nevidomé, hluché, nemé atď. V spomenutých troch prípadoch preberá povinnosť diktovať text záväzku za takéto nespôsobilé osoby ich zástupca (ktorý môže takéto osoby zastupovať priamo zo zákona, napríklad rodič, alebo v určitých prípadoch na základe splnomocnenia udeleného takouto osobou, napríklad v prípade nevidomého dlžníka, alebo na základe rozhodnutia súdu). Verš v tejto časti stanovil okruh osôb, ktoré sú nespôsobilé na uzatváranie záväzku a ktorých musí zastupovať zástupca. Po stanovení zástupcu verš pokračuje a adresuje svoje slová práve takémuto zástupcovi. Pripomína mu, že i keby sa ho záväzok netýkal a nepriniesol mu žiaden prospech, mal by byť spravodlivý a svoju povinnosť dôkladne vykonať či už z hľadiska obhajovania záujmov osoby, ktorú zastupuje alebo z hľadiska diktovania textu a obsahu záväzku. Verš tým uzatvára otázku zastupovania a prechádza k ďalšej dôležitej náležitosti záväzkového vzťahu, k svedkom. Verš totiž vyžaduje pre úplnosť záväzkového vzťahu i svedectvo dvoch spôsobilých svedkov svedčiacich o jeho spísaní a obsahu. Je to ďalšia poistka v záujme istoty právnych vzťahov. Verš určuje minimálne predpoklady, ktoré by mali svedkovia spĺňať: v prvom rade by mali byť známi svojou bezúhonnosťou a čestnosťou. Okrem toho s ich svedectvom by mali súhlasiť obe zmluvné strany. Ako sme už uviedli, verš vyžaduje svedectvo dvoch spôsobilých mužov. Ak by sa však nenašli dvaja takíto muži, ktorí by záväzok dosvedčili, potom sa pripúšťa aj svedectvo ženy i keby sa tá obchodnými záležitosťami nikdy nezaoberala. Tu sa však určuje, že dosvedčiť takúto pôžičku môžu nie muž a žena, ale muž a dve ženy. Verš hneď nato objasňuje dôvod, prečo sa vyžaduje svedectvo dvoch žien, keď hovorí, že si to vyžaduje prípad, ak by sa jedna z nich zmýlila alebo pozabudla, tak jej tá druhá záväzok pripomenie. Tu si musíme uvedomiť, že keď verš vyžaduje svedectvo dvoch žien, hovorí o konkrétnej veci, ktorá sa týka obchodných záležitostí a ešte konkrétnejšie, uzatvárania zmlúv. Ako sme už spomenuli, počet žien, ktoré sa zaoberali obchodnými záležitosťami, nebol veľký. Predstavme si, že žena, ktorá za svojho života z obchodných záležitostí vykonala maximálne kúpu nejakej veci, sa má stať svedkom dôležitého záväzku, ktorý obsahuje množstvo rôznych definícii a ustanovení. Je celkom možné, že ich po čase zabudne, a preto je tu poistka v osobe druhej ženy, ktorá by jej to pripomenula. Verš pokračuje a určuje ďalšiu dôležitú zásadu. Určuje totiž svedkom povinnosť svedčiť, pokiaľ by došlo k nedorozumeniu medzi zmluvnými stranami, k strate písomnej zmluvy atď. Podať svedectvo o obsahu záväzku by svedkovia nemali odmietnuť. Ďalšia záležitosť, na ktorú verš upozorňuje, je nutnosť spísania akéhokoľvek dlhu alebo pôžičky, či už malej alebo veľkej. Táto povinnosť je určená pre prípad, že by sa niekomu nechcelo dlh spísať, či už z nedbanlivosti, lenivosti alebo ostychu voči druhej strane. Vzápätí verš túto povinnosť odôvodňuje tým, že spísanie takéhoto dlhu je u Boha spravodlivejšie, istejšie ako dôkaz existencie dlhu a jeho podmienok a zárukou toho, že žiadna strana nezačne o dlhu alebo jeho výške, splatnosti či iných náležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pochybovať. Každá zásada má svoje výnimky, a tak je tomu aj v prípade písomného uzatvárania záväzkov. Ak by išlo totiž o priamy obchod, t.j. o obchod, ktorý sa uskutočňuje v tom istom čase, ktorý prebieha rýchlo a opakuje sa v krátkych časových intervaloch, tak sa tu už nevyžaduje písomná forma na jeho uskutočnenie. Od písomnej formy sa v tomto prípade upustilo. Zmluvné strany si môžu o takomto obchode vyhotoviť písomný doklad, platnosť zmluvy však už nie je touto písomnou formou podmienená. Povinnosťou ale ostáva dosvedčiť uskutočnenie takéhoto obchodu hore uvedenými spôsobilými svedkami. V tomto ohľade sa však časť učencov priklonila k tomu, že pokiaľ by šlo o jednoduchý obchod, uprednostňuje sa prítomnosť svedkov, avšak nie je nevyhnutnou podmienkou. Boh pokračuje a hovorí, že žiadnemu z pisárov, ktorí záväzok spísali alebo svedkom, ktorí jeho uzavretie dosvedčili, nesmie byť ublížené akýmkoľvek spôsobom, t.j. oni nesmú utrpieť žiadnu škodu v dôsledku svojej ochoty svedčiť; a pokiaľ by k tomu došlo, pokladá sa to za hrubé porušenie náboženstva a ustanovení Koránu. Dôležitosť tejto výstrahy spočíva v tom, že pisári alebo svedkovia (najmä ženy) môžu byť v dôsledku svojej ochoty vystavení rôznym nátlakom a nepríjemnostiam zo strany niektorej zo zmluvných strán, a preto sa tu určuje, že kto by pristúpil k poškodeniu alebo k ublíženiu pisárom a svedkom, hrubo by porušil zásady náboženstva. Boh verš končí tým, že pripomína ľuďom, aby sa Ho báli v tom, čo konajú. Usmerňuje ich pozornosť na zásady, ktoré organizujú ich život a ktoré sú im len užitočné a pripomína im, že o všetkom vie a vie, v čom spočíva dobro pre ľudí.