Ak by bol (nejaký dlžník) v tiesni, tak počkajte (vy veritelia) , až príde úľava. (Ak by bol nejaký dlžník vo finančnej tiesni a nemohol by svoj dlh včas splatiť, tak naňho s jeho splatením počkajte, až kým sa z najhoršieho nedostane a dlh vám vráti. V predislamskom období, keď nastal čas splatenia dlhu, veritelia dlžníkom dávali dve možnosti: buď dlh splatiť, alebo zúročiť a navýšiť, čím sa dlh dlžníkov postupne zväčšoval až do takej miery, že niekoľkokrát prevýšil pôvodnú požičanú sumu a dlžník ho už vôbec alebo len veľmi ťažko mohol splatiť.) A ak (veritelia) to (dlžnú sumu) odpustíte (dlžníkovi, ktorý sa dostal do finančnej tiesne) , je to lepšie pre vás, keby ste len vedeli (aké dobro pramení pre vás u Boha z odpustenia takéhoto dlhu) . (280) (280): Vo verši si môžeme všimnúť, že odpustenie dlhu nie je povinnosťou veriteľa, i keď Boh takémuto veriteľovi odkazuje, že ak by uľavil dlžníkovi bremeno tohto dlhu, tak mu to odplatí dobrou odplatou. Vo verši nájdeme skrytý príkaz pre veriteľa, aby so splatením dlhu nenaliehal aj keď možnosť odpustenia dlhu je stále ponechaná na jeho vôľu. Oddialením splatnosti dlhu veriteľ koná dobro, avšak neodpustením dlhu sa nedopúšťa hriechu. Islam stanovil, že jedným z účelov, na ktoré má dávka zakat slúžiť, je splatenie dlhov dlžníka, ktorý sa nie vlastnou vinou dostal do platobnej neschopnosti. Tým sa pomáha dlžníkom oslobodiť sa spod dlhu a na strane druhej inštitút dávky zakat poskytuje určitú záruku veriteľovi, že svoje peniaze, ktoré poskytol ako pôžičku, dostane späť, i keď možno o niečo neskôr, ako si to s dlžníkom pôvodne dohodol.