The Quran

240

وَالَّذينَ يُتَوَفَّونَ مِنكُم وَيَذَرونَ أَزواجًا وَصِيَّةً لِأَزواجِهِم مَتاعًا إِلَى الحَولِ غَيرَ إِخراجٍ ۚ فَإِن خَرَجنَ فَلا جُناحَ عَلَيكُم في ما فَعَلنَ في أَنفُسِهِنَّ مِن مَعروفٍ ۗ وَاللَّهُ عَزيزٌ حَكيمٌ

Tí z vás (muslimovia) , ktorí zomrú a zanechajú (po sebe) manželky, nech zanechajú odkaz pre svoje manželky (v ich prospech a to) obdarenie (zaopatrenie) na jeden rok bez toho, aby boli povinné opustiť obydlie. (Vdova po zomrelom mala byť zaopatrená z majetku zomrelého po dobu jedného roka od jeho smrti a počas tejto doby mala právo bývať v dome, kde žila so zosnulým manželom) . Ak by ho (takýto dom, vdovy) opustili (samy od seba pred uplynutím tejto doby) , tak nezhrešíte (vy, ktorí sa o túto vdovu staráte) za dobro, ktoré by (tieto vdovy) urobili pre svoje duše. (Ten, kto sa o túto vdovu staral po smrti jej manžela, by sa nedopustil žiadneho hriechu, ak by táto vdova dom opustila a potom sa znova vydala.) A Boh je mocný a múdrosťou oplýva.¹

Verš prikazuje muslimom, ktorí majú manželky, aby pre prípad svojej smrti zaopatrili svoje manželky takým spôsobom, že odkážu svojim dedičom, aby ich nechali bývať v manželskom dome po dobu jedného roka od smrti poručiteľa. Počas tohto roka majú dedičia vdovu po zomrelom manželovi zaopatriť. Počas tejto doby sa vdova nemohla vydať, zdobiť a ani vychádzať z domu. Povinnosti dediča voči vdove odpadli, ak by táto dobro-voľne opustila manželský dom. Ustanovenia tohto verša boli prechodnými ustanoveniami a neskôr boli nahradené ustanoveniami verša 2:234, ktoré ochranné obdobie u vdovy skrátili na dobu štyroch mesiacov a desať dní. Uvedený verš okrem toho už záväzným spôsobom zakotvil zaopatrenie vdovy dedičmi poručiteľa počas ochrannej lehoty, teda už nielen na základe odkazu poručiteľa. Zaopatrenia vdovy počas ochrannej lehoty už nebolo závislé od odkazu poručiteľa a jeho vôle, ale stalo sa záväznou povinnosťou vyplývajúcou priamo z Koránu.