The Quran

229

الطَّلاقُ مَرَّتانِ ۖ فَإِمساكٌ بِمَعروفٍ أَو تَسريحٌ بِإِحسانٍ ۗ وَلا يَحِلُّ لَكُم أَن تَأخُذوا مِمّا آتَيتُموهُنَّ شَيئًا إِلّا أَن يَخافا أَلّا يُقيما حُدودَ اللَّهِ ۖ فَإِن خِفتُم أَلّا يُقيما حُدودَ اللَّهِ فَلا جُناحَ عَلَيهِما فيمَا افتَدَت بِهِ ۗ تِلكَ حُدودُ اللَّهِ فَلا تَعتَدوها ۚ وَمَن يَتَعَدَّ حُدودَ اللَّهِ فَأُولٰئِكَ هُمُ الظّالِمونَ

Rozvod (medzi tými istými manželmi) je povolený dvakrát. Potom buď si ich (manželia, manželky) ponecháte podľa dobrej zvyklosti (a budete spolu spokojne a dobre nažívať) , alebo ich uvoľnite z manželského zväzku s dobrým úmyslom (nie preto, aby ste im uškodili alebo aby ste ich obrali o niečo z ich majetku, atď.) . A nie je vám (manželia) dovolené, aby ste vzali niečo z toho, čo ste im (svojim manželkám) dali (darovali) ; jedine ak by sa obaja (manželia) obávali, že nedodržia hranice Bohom určené. (Výnimku z uvedených zásad tvorí len prípad, ak by sa manželia báli, že pokiaľ by ich dodržali, porušili by hranice, ktoré Boh správaniu a spolužitiu manželov stanovil) . Ak by ste sa obávali (vy, ktorí by ste boli opatrovníkmi alebo zástupcami takýchto žien) , že (obaja manželia) nedodržia hranice Bohom určené (ak by spoločne ostali v manželstve) , tak nie je pre nich (pre manželov) hriechom to, ak by sa ona (manželka) vykúpila (nie je hriechom, ak by sa manželka vzdala časti toho, čo od manžela dostala alebo mala dostať ako náhradu za to, že žiada od neho rozvod a rozchádza sa s ním) . To sú hranice Bohom určené, tak ich neprekračujte. A kto prekročí hranice Bohom určené, to je ten, kto sa krivdy dopúšťa (každý, kto by tieto hranice prekročil, sa dopúšťa krivdy) .¹

Na pochopenie významu verša musíme poznať udalosti, ktoré sprevádzali jeho zoslanie. Inštitút zrušenia alebo odvolania rozvodu bol známy u Arabov ešte pred tým, než Boh poveril posla a proroka Muhammada posolstvom. Možnosti uskutočnenia rozvodu i jeho zrušenia boli však neobmedzené. To znamená, že manžel sa mohol so svojou manželkou rozviesť aj stokrát a vždy pred uplynutím doby uddy (ochrannej doby), rozvod zrušiť a manželku znova zaviazať manželstvom, atď. Podľa toho, ako to z udalostí pred zoslaním tohto verša vyplýva, ak by sa bol manžel rozhodol rozvod zrušiť, manželka by sa bola musela k manželovi vrátiť bez ohľadu na to, či s tým súhlasila, alebo nie. Raz sa jeden manžel rozviedol so svojou manželkou a vyčkal, kým sa priblíži koniec doby uddy. Tesne pred jej uplynutím rozvod zrušil a svojej manželke povedal: „Prisahám na Boha, nevrátiš sa ku mne, ale ani sa ma nikdy nezbavíš“. Manžel tým myslel, že sa s manželkou po každý raz rozvedie a keď sa bude blížiť koniec doby uddy (ochrannej doby), rozvod zruší. Nato bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh muslimom určuje, že rozvod a jeho zrušenie sa pripúšťa len dvakrát. Ak by sa manžel s manželkou rozviedol po tretíkrát, takýto rozvod sa stáva absolútnym bez možnosti jeho zrušenia. Ak by sa niekto so svojou manželkou rozviedol dvakrát a dvakrát rozvod odvolal, potom sa už musí definitívne rozhodnúť, či s manželkou zotrvá v dobrom spoločnom živote, alebo sa s ňou rozíde a uvoľní ju z manželského zväzku bez toho, aby sa voči nej dopustil akejkoľvek krivdy. Majetok, ktorý manžel svojej manželke dá, napríklad veno, rôzne dary počas manželstva a iné, ostáva majetkom manželky počas manželstva i v prípade jeho zániku a manžel bez manželkinho súhlasu s ním nesmie v nijakej forme nakladať. Existuje však aj výnimka zo zásady, ktorá hovorí, že manžel nesmie vziať od manželky nič z toho, čo jej daroval. Ide o prípad, kedy sa manželka rozhodne, že už v manželstve nechce zotrvať, ak pocíti, že zotrvaním v tomto manželstve by sa dopustila hriechu alebo by nedokázala byť pre svojho manžela dobrou manželkou, a tak požiada manžela alebo súd, aby manželstvo rozviedol. Keďže v tomto prípade manželka spôsobila rozbitie alebo rozvod manželstva, manžel má právo na to, aby si po dohode s manželkou vzal späť časť toho, čo jej daroval alebo dokonca i všetko. Závisí to od dĺžky trvania manželstva a od dohody týchto manželov, resp. manžela a osoby, ktorú manželka poverí vyjednávaním s manželom. Je to určité odškodnenie pre manžela za ublíženie alebo prípadnú potupu, ktorú mu mohla manželka svojím konaním spôsobiť. Ibn Abbás, jeden z prorokových spoločníkov, uviedol, že prvá žena, ktorá sa v islame rozviedla na vlastnú žiadosť, bola sestra Abdulláha Bin Ubejja, a to vtedy, keď prišla k prorokovi Muhammadovi a povedala mu: „Posol Boží, už nikdy nič nespojí moju hlavu s hlavou môjho manžela (myslela tým, že už nikdy nechce byť so svojím manželom). Keď som zdvihla záves v dome, videla som, ako prichádza v sprievode mužov a on mal spomedzi nich najtmavšiu farbu pleti, mal najnižšiu postavu a najškaredšiu tvár. Jej manžel nato povedal: "Posol Boží, dal som jej to najlepšie z môjho majetku: záhradu, ktorú som vlastnil (a teraz žiada o rozvod!). Ak by mi ju vrátila, tak s rozvodom súhlasím. Prorok sa manželky spýtal: "Čo hovoríš?“ Odpovedala: „Vrátim mu ju a ak by chcel, ešte mu aj pridám.“ Ibn Abbás povedal: „A tak ich prorok rozlúčil.“