The Quran

217

يَسأَلونَكَ عَنِ الشَّهرِ الحَرامِ قِتالٍ فيهِ ۖ قُل قِتالٌ فيهِ كَبيرٌ ۖ وَصَدٌّ عَن سَبيلِ اللَّهِ وَكُفرٌ بِهِ وَالمَسجِدِ الحَرامِ وَإِخراجُ أَهلِهِ مِنهُ أَكبَرُ عِندَ اللَّهِ ۚ وَالفِتنَةُ أَكبَرُ مِنَ القَتلِ ۗ وَلا يَزالونَ يُقاتِلونَكُم حَتّىٰ يَرُدّوكُم عَن دينِكُم إِنِ استَطاعوا ۚ وَمَن يَرتَدِد مِنكُم عَن دينِهِ فَيَمُت وَهُوَ كافِرٌ فَأُولٰئِكَ حَبِطَت أَعمالُهُم فِي الدُّنيا وَالآخِرَةِ ۖ وَأُولٰئِكَ أَصحابُ النّارِ ۖ هُم فيها خالِدونَ

Pýtajú sa ťa (Muhammad, tí, ktorí odmietajú uveriť) na posvätný mesiac: „Je v ňom boj (povolený) ?“. Povedz (im, odpovedajúc) : „Bojovať v ňom je veľká vec (veľkým hriechom) , ale bránenie (ľuďom) ísť po ceste, ktorú Boh určil, odmietanie viery v Neho (Boha) a bránenie (ľuďom) vstupu do Posvätnej mešity (v Mekke) a vyháňanie jej ľudí (muslimov) z nej (z Posvätnej mešity) je u Boha väčšia vec (väčším hriechom) “. A vystaviť (veriaceho) skúške (ktorá vyústi k tomu, že sa veriaci vráti k neviere) , je väčšia vec (a horšie u Boha) než zabitie. (Tí, ktorí odmietajú vieru, sa snažili veriacich rôznym mučením, psychickým nátlakom, vyhnanstvom, konfiškáciou majetku a pod. odvrátiť od viery a od cesty, ktorú Boh určil. Boh však v tomto verši oznamuje prorokovi, muslimom i tým, ktorí odmietali uveriť, že odvrátenie veriacich od viery je u Neho väčším hriechom než smrť niekoľkých vojakov v prebiehajúcej vojne, i keď by sa to stalo v mesiacoch, ktoré sa považujú za posvätné a v ktorých by sa ľudská krv nemala prelievať. Tento verš nadväzuje na predchádzajúci tým, že povoľuje boj v nevyhnutných prípadoch aj v období, v ktorom je to inak zakázané.) A neprestanú (tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietajú uveriť) proti vám (muslimovia) bojovať, až kým vás neodvrátia od vášho náboženstva, ak by mohli (ak by sa im to podarilo) . A tí z vás (muslimovia) , ktorí by sa odvrátili od svojho náboženstva (od islamu) a zomreli by ako odmietajúci vieru, tých skutky budú márne v živote najnižšom (pozemskom) i živote poslednom (a večnom, ktorý už príde ako posledný a bude trvať naveky) . A tí (ktorí sa takto odvrátia) budú obyvateľmi ohňa, budú v ňom naveky.¹

Jedného dňa (bolo to ešte v dobe pred vypuknutím prvej bitky „Bedr“ medzi muslimami a tými z Qurejšu, ktorí odmietali uveriť) prorok Muhammad poslal Abdulláha Bin Žahša na čelo hliadky, ktorá sa skladala z ôsmich muslimov. Dal mu zapečatený list s inštrukciami a prikázal mu, aby ich neotvoril, pokým neuplynú dve noci. Po dvoch nociach Abdulláh otvoril list a našiel v ňom napísané: „Keď si prečítaš tento môj list, choď, až prídeš pod palmu (bola to palma, ktorá sa nachádzala medzi Mekkou a Medinou), sleduj odtiaľ Qurejšovcov (tých z kmeňa Qurejš, ktorí odmietali uveriť a ktorí proti muslimom brojili) a zisti nám ich správy. A nenúť nikoho z tvojich spoločníkov, aby s tebou šiel.“ Keď Abdulláh dočítal prorokov príkaz, povedal: „Počul som a poslúchnem“. Potom povedal svojim spoločníkom: „Posol Boží mi prikázal, aby som šiel k určitej palme, aby som sledoval Qurejšovcov a priniesol mu ich správy. Zakázal mi, aby som nútil niekoho z vás so mnou ísť. Kto chce, nech ide so mnou a kto nie, nech sa vráti. Ja idem. Nato Abdulláh odišiel a s ním i všetci ostatní, nik sa nevrátil. Šli smerom k Hižazu (oblasť nachádzajúca sa v saudskoarabskej púšti). Po ceste zablúdila ťava dvoch z nich, a tak zaostali za skupinou, pretože ju chceli nájsť a ostatní šiesti pokračovali v ceste. Keď sa hliadka dostala k palme, prešla popri nich karavána patriaca Qurejšovcom, ktorá niesla tovar. Na čele karavány bol Amro Bin Al Hadrami a ďalší traja muži. Hliadka zabila Amra, zajala dvoch, štvrtý ušiel a ukoristila karavánu. Šiesti muslimovia, ktorí tvorili hliadku, si mysleli, že sú v poslednom dni mesiaca Žamáda Al Áchira, ale v skutočnosti bol už prvý deň nasledujúceho mesiaca, mesiaca Ražab, ktorý bol prvým z mesiacov, ktoré Arabi považovali za posvätné. Keď sa hliadka vrátila k prorokovi spolu s karavánou a dvoma zajatcami, prorok im povedal: "Neprikázal som vám bojovať v posvätnom mesiaci“ a odmietol prijať zajatcov i karavánu. Keď to prorok Muhammad povedal, účastníci hliadky sa zľakli a nazdávali sa, že sú zatratení. Okrem toho ich odsudzovali i ostatní muslimovia za to, čo urobili. Keď sa to ich nepriatelia – tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť, dozvedeli, poslali k prorokovi Muhammadovi svojich poslov. Keď k nemu prišli, spýtali sa ho: „Povolil si boj v posvätnom mesiaci?!“ Nato Boh zoslal svojmu prorokovi tento verš, v ktorom sa hovorí: Pýtajú sa ťa, Muhammad na boj v posvätnom mesiaci, či je povolený, povedz: „Bojovať v posvätnom mesiaci je veľkým hriechom. Ale snaha o násilné bránenie veriacim nasledovať islam a cestu, ktorú im Boh určil, odmietanie viery v Boha, snaha zabrániť muslimom vstup do Posvätnej mešity v Mekke a vyháňanie muslimov z nej (keď museli Mekku opustiť zo strachu pred tými z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť), to všetko je u Boha oveľa väčším hriechom“. Boh ďalej prorokovi, muslimom i tým, ktorí odmietli uveriť, oznamuje, že snaha tých, ktorí odmietli vieru veriacich odvrátiť od viery a cesty, ktorú im Boh určil, je u Boha väčším hriechom než smrť zopár vojakov v prebiehajúcej vojne, i keď by sa to stalo v mesiacoch, ktoré sa považujú za posvätné a v ktorých by sa ľudská krv nemala prelievať. Boh ďalej muslimom odkazuje, že tí z Qurejšu, ktorí odmietajú veriť, neprestanú proti nim bojovať, pokým ich neodvrátia od islamu a pokým budú mať čo i len ten najmenší pocit, že by to mohli dosiahnuť. A kto by sa z vás, muslimovia, odvrátil od islamu a zomrel by ako človek odmietajúci veriť v Boha a v to, čo On zoslal, nech vopred vie, že dobré skutky, ktoré by konal, budú márne v terajšom pozemskom živote, ale i v ďalšom živote, ktorý bude už trvať večne. A takíto ľudia sa stanú obyvateľmi ohňa, v ktorom budú naveky.