The Quran

146

الَّذينَ آتَيناهُمُ الكِتابَ يَعرِفونَهُ كَما يَعرِفونَ أَبناءَهُم ۖ وَإِنَّ فَريقًا مِنهُم لَيَكتُمونَ الحَقَّ وَهُم يَعلَمونَ

Tí, ktorým sme dali Knihu (židia a kresťania) ho (proroka Muhammada) poznajú tak dobre, ako poznajú svoje deti (vedeli veľmi dobre, že prorok Muhammad je ten prorok, ktorého očakávali podľa správ, ktoré mali z predchádzajúcich nebeských Kníh. Taktiež poznali i pravdivosť posolstva, s ktorým posol a prorok Muhammad prišiel) , a (i tak) skupina z ich radov zatajuje pravdu a pritom ju pozná (a je si vedomá, že posolstvo, s ktorým posol Muhammad prišiel, pochádza od Boha) .¹

Verš hovorí o skupine veriacich z radov Ľudí Knihy (židov a kresťanov), na čele ktorých stál Abudulláh Bin Salam. Títo veriaci poznali proroka Muhammada, jeho meno, vlastnosti a pravdivosť jeho posolstva zo správ, ktoré mali z predchádzajúcich nebeských Kníh, a to dokonca lepšie, než poznali svoje vlastné deti. Abdulláh Bin Salam povedal: „Ja poznám Božieho posla (Muhammada) lepšie než môjho syna“. Omar Bin Al-Chattáb (jeden z blízkych prorokových spoločníkov, ktorý sa po smrti proroka Muhammada stal v poradí druhým kalifom), sa ho spýtal: „A to ako Bin Salam?“. Odpovedal: „To preto, že svedčím a uznávam s úplnou istotou, že Muhammad je poslom Božím, čo nemôžem dosvedčiť o mojom synovi (nemôže dosvedčiť, že jeho syn je skutočne jeho), pretože neviem, čoho sa ženy mohli dopustiť.“ Ale i napriek tomu skupina z radov Ľudí Knihy sa zdráhala túto skutočnosť priznať a tvrdohlavo ju popierala.