17ثُمَّ كانَ مِنَ الَّذينَ آمَنوا وَتَواصَوا بِالصَّبرِ وَتَواصَوا بِالمَرحَمَةِ A potom (keď to všetko plní, ešte) patriť medzi tých, ktorí uverili a pobádali sa k trpezlivosti (k výdrži a vytrvalosti v dobrých i zlých obdobiach) a pobádali sa k milosti (a milosrdenstvu nielen k chudobným a biednym, ale aj ku všetkým ľuďom) .1 Uvedené správanie a pomáhanie ľuďom sa človeku rátajú ako dobrý skutok, pokiaľ by tieto dobročinné úkony boli podporené vierou a sledovali Božiu spokojnosť. Inak by nimi človek chcel dosiahnuť buď iba spokojnosť ľudí, alebo by chcel uspokojiť iba samého seba a za to mu Boh najvyšší nemôže pripísať dobré skutky. Ak niekto koná dobro v živote pozemskom bez viery a bez toho, aby týmto dobrom sledoval Božiu spokojnosť, potom Boh takémuto človeku dobro, ktoré vykonal, odplatí dobrom v živote pozemskom. Ako dobré skutky sa mu však nepripíšu a v súdny deň sa nezarátajú, keďže takýto človek existenciu Boha alebo súdneho dňa vôbec nepripúšťa. Človeku sa dostane to, k čomu smeruje jeho úmysel a vôľa. O spokojnosť Stvoriteľa sa nakoniec usiluje len ten, kto v Neho skutočne verí.