The Quran

236

لا جُناحَ عَلَيكُم إِن طَلَّقتُمُ النِّساءَ ما لَم تَمَسّوهُنَّ أَو تَفرِضوا لَهُنَّ فَريضَةً ۚ وَمَتِّعوهُنَّ عَلَى الموسِعِ قَدَرُهُ وَعَلَى المُقتِرِ قَدَرُهُ مَتاعًا بِالمَعروفِ ۖ حَقًّا عَلَى المُحسِنينَ

Nezhrešíte, ak by ste sa rozviedli so ženami (ešte) predtým, než by ste sa ich dotkli alebo pre ne určili povinné plnenie (povinným plnením sa myslí veno, ktoré Boh určil ako dar ženícha neveste) . A obdarujte ich (manželky, s ktorými sa rozvádzate, pokiaľ by ste im neboli ešte veno určili) , bohatý podľa svojich možností a chudobný podľa svojich možností, obdarením podľa dobrej zvyklosti (a s dobrým úmyslom) . (Účelom obdarenia je aj to, aby sa zachovali pokiaľ je to možné, dobré vzťahy medzi rozvádzajúcimi sa manželmi a ich rodinami.) Je to povinnosť pre tých, ktorí dobro činia,¹

Prichádzame k ďalšiemu ustanoveniu týkajúceho sa rozvodu. Pred zoslaním tohto verša prorok Muhammad (požehnanie a mier nech ho sprevádzajú) zakázal muslimom vstúpiť do manželstva len pre samotný pôžitok. Ak chcú vstúpiť do manželstva, má to byť s úmyslom chrániť sa pred tým, čo Boh zakázal, t.j. pred mimomanželským intímnym stykom a s úmyslom získať pre seba partnera, žiť s ním a založiť si rodinu. Z tohto dôvodu si muslimovia mysleli, že ten, kto by sa oženil a onedlho by sa rozviedol, dopustil by sa hriechu. Boh však zoslal tento i nasledujúci verš, v ktorom objasňuje, že ten, kto nemal v úmysle uzavrieť sobáš len pre uspokojenie túžby, ktorá sa v ňom prebudila, nezhreší, ak sa z nejakého dôvodu po čase rozvedie. Verš rieši aj situáciu, ak by sa niekto so svojou manželkou rozviedol ešte predtým, než by mal s ňou pohlavný styk a predtým, než by jej určil veno. Podľa ustanovení islamu každá žena, ktorá sa vydá, musí dostať od svojho manžela určitý dar, hodnota ktorého sa mení podľa oblasti a zvykov tej ktorej časti sveta (môže ísť o väčší dar alebo len o dar symbolický). Ak by teda došlo k rozvodu takéhoto manželstva, je povinnosťou manžela, aby manželku niečím obdaril s dobrým úmyslom a s pocitom, že jej podaruje aspoň niečo, čo nezanechá v jej srdci žiaľ alebo ľútosť z ich rozchodu. Hodnota alebo veľkosť takéhoto obdarenia nie je pevne stanovená, ale je ponechaná na štedrosť a majetkové pomery manžela. Aby Boh túto zásadu v muslimoch upevnil, zakončil verš tým, že takéto obdarenie je povinnosťou každého, kto by chcel dobro činiť.