104الَّذينَ ضَلَّ سَعيُهُم فِي الحَياةِ الدُّنيا وَهُم يَحسَبونَ أَنَّهُم يُحسِنونَ صُنعًا Tí (sú to) , ktorých snaha v živote najnižšom (pozemskom) zblúdila a pritom si mysleli, že dobre robia,1 Verš vysvetľuje ľuďom podstatnú záležitosť a to, že viera v Boha zaujíma prvotné miesto vo všetkom. Márne by sa niekto obmedzoval a riadil určitými zásadami, pokiaľ na ich čele nestojí viera v Boha. Dôležité pre každého človeka by malo byť, aký kredit, obnos dobrých skutkov si so sebou prinesie na súdny deň. Ak by niekto bol morálne založený, ale neveril by v Boha, potom mu Boh akékoľvek dobro, ktoré by vykonal, odplatí v živote terajšom a pre súdny deň mu nič neostane. Dobré skutky ostávajú chované na súdny deň len tomu, kto v Boha verí a verí, že súdny deň skutočne nastane, pretože len takýto veriaci človek prosí Boha, aby mu dobré skutky a odmenu za ne uchoval pre súdny deň. Avšak i samotná viera v Boha nie je akoukoľvek vierou. Musí ísť o vieru v Boha jedného jediného, ktorý nesplodil, nebol splodený, nik sa Mu nevyrovná a ktorý nemá žiadneho spoločníka. Viera v Boha v podobe, akou Boh sám Seba v Koráne opisuje. Až keď je viera správnou vierou a skutky myslené pre spokojnosť Boha a záchrany v súdny deň, vtedy sa dobré skutky, ktoré človek v živote pozemskom nahromadí, prenášajú aj do súdneho dňa, kedy budú človeku zúčtované. Ak by človek konal čokoľvek iné než čo sme spomenuli, stratí to svoju hodnotu. Ľudia, ktorí konajú a z takéhoto konania v súdny deň nič nebudú mať, verš označuje ako ľudí, ktorí utrpeli najväčšiu stratu, pretože naplno nezískali úžitok života najnižšieho – pozemského a nezískajú ani dobro a úžitok života budúceho a večného, ktorý po súdnom dni príde.