Vieme, že hovoria (tí, ktorí k Bohu pridružujú) : „Jeho (Muhammada) učí človek (to, čo má hovoriť a dáva mu verše Koránu) “. Jazyk (reč) toho, ktorému to pripisujú (že Muhammaeda verše Koránu učí) je nearabský (on arabský jazyk neovláda. V tej dobe arabský jazyk a jeho pravidlá neboli písané, preto bolo možné naučiť sa ho a ovládať ho, len pokiaľ niekto medzi Arabmi žil a odmalička sa ho postupne učil. Tí, ktorí k Bohu pridružovali, z času na čas si vymýšľali nejakého znalého človeka tej doby, o ktorom hovorili, že sa od neho prorok Muhammad učí. Keď sa neopodstatnenosť takéhoto výmyslu odhalila, hľadali ďalší objekt, ku ktorému by pripísali autorstvo veršov. Takíto znalí ľudia raz pochádzali z radov židov, raz z radov kresťanov, inokedy zasa z radov niekoho iného, atď.) a toto (Korán a jeho verše) je arabský jazyk zjavný (verše Koránu svojou štylistikou a obsahom boli okrem iného z jazykového hľadiska také čisté a usporiadané, že sa im nedokázalo nič vyrovnať, aj keď sa o to básnici tej doby snažili) .