1لَم يَكُنِ الَّذينَ كَفَروا مِن أَهلِ الكِتابِ وَالمُشرِكينَ مُنفَكّينَ حَتّىٰ تَأتِيَهُمُ البَيِّنَةُ Tí z radov ľudí knihy, ktorí odmietli veriť (židia a kresťania) a tí z radov tých, ktorí pridružujú k Bohu a odmietli veriť, by neboli upustili od toho, čo konajú (a zanechali to, na čom boli) , až kým by k nim neprišiel jasný dôkaz,1 Určitá skupina z radov židov, kresťanov a tých Arabov, ktorí k Bohu pridružovali, hovorila v dobe pred zoslaním posolstva poslovi a prorokovi Muhammadovi: „Neupustíme od toho a nezanecháme to, v čo veríme, až pokým nepríde prorok, ktorý bol spomenutý v Tore a v Evanjeliu.“ Týmto spomenutým prorokom bol práve prorok Muhammad (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú). Boh najvyšší v prvých troch veršoch tejto kapitoly členom uvedenej skupiny pripomína, že sľubovali, že po príchode sľúbeného proroka sa podriadia tomu, s čím on bol poslaný a zanechajú svoje nezhody a mylne tvrdenia. V nasledujúcom štvrtom verši sa už hovorí, čo sa stalo potom, keď bol tento prorok poslaný a ako sa táto skupina ľudí zachovala, keď len niektorí z nej v proroka uverili a uverili v pravdu, s ktorou prišiel a zachránili tak svoje duše pred záhubou.