The Quran

113

ما كانَ لِلنَّبِيِّ وَالَّذينَ آمَنوا أَن يَستَغفِروا لِلمُشرِكينَ وَلَو كانوا أُولي قُربىٰ مِن بَعدِ ما تَبَيَّنَ لَهُم أَنَّهُم أَصحابُ الجَحيمِ

Neprislúcha prorokovi (Muhammadovi) a tým, ktorí uverili (veriacim muslimom) , aby prosili (Boha) o odpustenie pre tých, ktorí k Bohu pridružujú (ktorí k Nemu pridružujú niečo alebo niekoho) , aj keby šlo o príbuzných, po tom, ako sa im (týmto veriacim) jasne ukázalo, že títo (ich príbuzní) budú obyvateľmi pekla (že sa do pekla dostanú) .¹

Keď Abú Táleb, prorokov strýko, ktorý sa oňho staral po smrti jeho otca a dedka a chránil ho, pocítil, že už z tohto života odchádza a že smrť je už blízko, vošiel k nemu prorok Muhammad (p.). U Abú Táleba vtedy sedeli dvaja z radov tých, ktorí odmietali veriť. Boli to Abú Žehl a Abdulláh Bin Ebí Umejja. Prorok svojmu strýkovi povedal: „Strýc môj! Povedz: "Niet boha okrem Boha“, bude to veta, o ktorej u Boha v tvoj prospech dosvedčím, že si ju povedal". Prorokov strýko Abú Táleb aj napriek tomu, že prorokovi pomáhal a bránil ho pred ostatnými, neuznal posolstvo, ktorým bol prorok Muhammad Bohom poverený. Najvážnejšou príčinou toho bolo, ako uvidíme z tejto udalosti, že sa bál, aby o ňom ľudia nepovedali, že zanechal náboženstvo a vieru svojich predkov. Abú Žahl a Bin Ebí Umejja povedali: „Abú Táleb, a či sa ty odvraciaš od cesty Abdulmuttaleba?“ (Abdulmuttaleb bol otec Abú Táleba a dedko Muhammada zo strany jeho otca.) Prorok Abú Tálebovi opakoval to, čo mu na začiatku povedal a prosil ho, aby povedal vetu uznania. Obaja muži mu však opakovali svoje, až Abú Táleb zomrel a posledné, čo povedal: „Ostávam na ceste Abdulmuttaleba“. Keď zomrel, prorok povedal: „Budem Boha prosiť pre teba o odpustenie, ak mi to nebude zakázané.“ Vtedy bol zoslaný tento verš a neskôr aj verš 28:56, v ktorých bolo dané, že muslim môže prosiť Boha o odpustenie len pre muslima, resp. pre človeka, ktorý aspoň pred smrťou uznal jedinosť Boha s vlastnosťami, ktorými On Seba v Koráne opísal.