The Quran

140

قَد خَسِرَ الَّذينَ قَتَلوا أَولادَهُم سَفَهًا بِغَيرِ عِلمٍ وَحَرَّموا ما رَزَقَهُمُ اللَّهُ افتِراءً عَلَى اللَّهِ ۚ قَد ضَلّوا وَما كانوا مُهتَدينَ

Prehrali (svoj život pozemský i večný) tí, ktorí zabili svoje deti z nerozumnosti a nevedomosti (niektorí z radov tých, ktorí k Bohu pridružovali, zabíjali novorodeniatka z obavy pred chudobou alebo zajatím) . Zakazovali to, čo im Boha dal (nepripúšťali, aby novorodeniatka ženského pohlavia žili) , vymýšľajúc si lži o Bohu (zakazovali mnohé a mnohé veci, ktoré im Boh dal, len pre lži, ktoré si o Bohu vymýšľali a ktoré Mu pripisovali) . Zblúdili a neboli (veru nikdy) správne usmernení.¹

V predislamskej dobe mnohí muži z obavy pred chudobou alebo potupou, ale niekedy aj z pýchy, nerozvážnosti a hrdosti, zabíjali každé dieťa ženského pohlavia, ktoré sa im narodilo. Jednou z prvých vecí, ktoré islam muslimov začal učiť, bola úcta k životu, a tým aj jednoznačný zákaz podobných javov. To, čo sa v predislamskej dobe odohrávalo, nám priblíži príhoda, ktorá sa odohrala za čias proroka Muhammada. Jeden muž, ktorý sedával u proroka Muhammada, býval stále ustarostený a smutný. Prorok Muhammad mu povedal: „Prečo si smutný a ustarostený?“ Muž odpovedal: „Posol Boží, ja som sa v predislamskej dobe dopustil hriechu a bojím sa, že mi ho Boh neodpustí, aj keď som sa stal muslimom“. Prorok mu povedal: „Porozprávaj mi o svojom hriechu.“ Muž povedal: " Patril som k tým, ktorí zabíjali svoje novorodené dievčatká. Jedného dňa sa mi narodila dcéra a moja žena ma úpenlivo prosila, aby som ju nechal žiť. Atak som ju nechal žiť, až kým nevyrástla a nedospela a stala sa jednou z najkrajších žien. Vtedy ma poprosili ojej ruku. Tu sa ma zmocnila hrdosť a nerozvážnosť a moje srdce neznieslo, aby som ju vydal za niekoho, alebo aby som ju nechal v dome bez vydaja, bez manžela. Atak som povedal manželke, že chcem ísť navštíviť svojich príbuzných, nech ju pošle so mnou. Moju ženu to potešilo, dala jej najkrajšie šaty a rôzne ozdoby a vyžiadala si odo mňa sľub, že ju nezradím. Odišiel som s dcérou, až som prišiel na okraj studne a nazrel som do nej. Dcére došlo, že ju chcem hodiť do studne, atak sa ma chytila a začala plakať. Nato som sa nad ňou zmiloval. Potom som sa pozrel do studne a tu sa ma zmocnila hrdosť a nerozvážnosť, až kým ma satan nepremohol a hodil som ju do studne. Ostal som tam, kým jej hlas úplne nezmizol. Potom som sa vrátil." Prorok Muhammad sa rozplakal spolu s e ho spoločníkmi, ktorí boli u neho a povedal: „Keby mi bolo bývalo prikázané, aby som niekoho potrestal za to, čo v predislamskej dobe urobil, bol by som trest na tebe uplatnil“.