Žiadnemu veriacemu nenáleží zabiť iného veriaceho jedine ak z omylu. A kto by z omylu zabil veriaceho, tak nech oslobodí veriaceho otroka (nech vykúpi veriaceho otroka spod otroctva) a nech zaplatí odškodné, ktoré odovzdá jeho rodine (rodine zabitého) , iba že by mu to odpustili (ak veriaci omylom zabije veriaceho, mal by to odčiniť tým, že oslobodí veriaceho otroka spod otroctva, pretože týmto oslobodením ako by otrokovi dal nový život a jednak musí dať odškodné rodine zabitého. Odškodné však dať nemusí v prípade, ak by mu to rodina zabitého dobrovoľne odpustila) . Ak by patril (zabitý) k ľuďom, ktorí sú vašimi nepriateľmi a bol by (tento zabitý) veriacim, tak nech (ten, kto ho zabil) oslobodí veriaceho otroka. (Pokiaľ by bol zabitý veriacim, ale jeho ľudia by proti muslimom bojovali, tak vinník svoj čin odčiní len oslobodením otroka spod otroctva a rodine zabitého sa tu neplatí žiadne odškodné, aby sa nestalo, že sa toto odškodné použije na boj proti muslimom.) A ak by patril (zabitý) k ľuďom, s ktorými máte dojednaný záväzok (dohodnutý mier) , tak nech zaplatí (ten, kto ho zabil) odškodné, ktoré sa odovzdá jeho rodine (rodine zabitého) a nech (ten, kto zabil) oslobodí veriaceho otroka. (Ak by zabitý patril k ľuďom, s ktorými majú muslimovia uzavretú zmluvu o neútočení alebo o mieri, má sa rodine zavraždeného zaplatiť odškodné a mal by sa spod otroctva oslobodiť veriaci človek. Stále samozrejme hovoríme o neúmyselnom zabití.) Kto by nenašiel (kto by nemal veriaceho otroka, ktorého by prepustil a ani sa nemá ako k nemu dostať) , nech sa postí dva po sebe idúce mesiace, bude to pokánie, ktoré Boh za to určil (ktoré Boh určil každému, kto by sa podobného činu dopustil) . (Ak by ten, kto niekoho omylom zabil, nenašiel otroka, má sa postiť dva po sebe idúce mesiace. Toto postenie sa považuje za pokánie za to, čo vykonal a pre ktoré mu Boh odpustí tento čin, aby nestrávil zvyšok svojho života v starosti a v strachu pred tým, čo vykonal a čo ho od Boha postihne.) A Boh všetkovie a múdrosťou oplýva.¹