The Quran

يا أَيُّهَا الَّذينَ آمَنوا لا يَحِلُّ لَكُم أَن تَرِثُوا النِّساءَ كَرهًا ۖ وَلا تَعضُلوهُنَّ لِتَذهَبوا بِبَعضِ ما آتَيتُموهُنَّ إِلّا أَن يَأتينَ بِفاحِشَةٍ مُبَيِّنَةٍ ۚ وَعاشِروهُنَّ بِالمَعروفِ ۚ فَإِن كَرِهتُموهُنَّ فَعَسىٰ أَن تَكرَهوا شَيئًا وَيَجعَلَ اللَّهُ فيهِ خَيرًا كَثيرًا

Vy, ktorí ste uverili, nie je vám dovolené dediť ženy, konajúc proti ich vôli (nie je vám dovolené držať ženy násilím a zakazovať im vydať sa alebo nútiť ich k manželstvu, aby ste získali ich majetok alebo majetok, ktorý zdedili po manželovej smrti) . A nebráňte im vydať sa, aby ste ich mohli obraťo časť toho, čo ste im dali (nezakazujte im vydať sa a ak by ste ich už mali za manželky, tak ich v manželstve nedržte len preto, aby ste od nich mohli dostať časť vena alebo darov, ktoré ste im pred manželstvom alebo počas neho dali) , iba ak by sa dopustili nemravnosti zjavnej (len vtedy ich môžete doma držať, ak by sa dopustili konania uvedeného v predchádzajúcom verši č.15) . A nažívajte s nimi (so svojimi manželkami) v dobrom a ak by sa vám sprotivili (vaše manželky z akéhokoľvek dôvodu) , tak je možné, že sa vám protiví niečo (práve to) , z čoho Boh dá vzísť dobro veľké (pokiaľ sa to dá, treba ich znášať a byť k nim trpezlivý, pretože je možné, že určitá stránka manželského spolužitia má nedostatky, ktoré sa ale nahrádzajú inými dobrými vlastnosťami) .¹

V predislamskom období, keď nejaký muž zomrel, ženy sa v mnohých prípadoch považovali za časť pozostalosti po ňom. Toznamenalo, že ak by nejaký muž zomrel, mohol iný z príbuzenstva tohto zomrelého hodiť na ženu svoj odev a povedať: „Ja mám na ňu väčšie právo než ktokoľvek iný.“. Tým sa táto žena dostala pod jeho moc bez ohľadu na to, či s tým súhlasila, alebo nie. Zvyčajne takýto muž o túto ženu prejavil záujem len preto, aby získal majetok, ktorý by mala ona po poručiteľovi zdediť, pričom sa k nej správal veľmi zle a stávalo sa i to, že ju uväznil doma, až kým nezomrela alebo sa v jeho prospech nevzdala všetkého svojho majetku, aby sa tak vyslobodila. Príbuzní po zosnulom mali okrem toho právo oženiť sa s vdovou po ňom alebo ju vydať za niekoho iného (čo v praxi znamenalo, že ju prakticky predali za určitý obnos peňazí). Ak sa príbuzný s takouto vdovou neoženil ani ju za niekoho iného nevydal, mal právo zakázať jej vydať sa za kohokoľvek iného. Počet žien, s ktorými sa muž mohol v tej dobe ženiť, bol neobmedzený, takže po zosnulom mužovi mohlo ostať i desať manželiek. Verš v skutočnosti zakazuje veriacim muslimom akékoľvek takéto prejavy. Stanovuje, že vdova po zosnulom má mať úplnú voľnosť v tom, ako a s kým bude vo svojom živote ďalej pokračovať, rešpektujúc zásady islamu v tomto smere.Verš v sebe nesie okrem uvedeného obsiahlejší význam, keď upozorňuje veriacich, že nesmú nútiť ženy, aby sa v ich prospech vzdali dedičstva alebo aby im pod nátlakom pred svojou smrťou svoj majetok odkázali. Toznamená, že sa vylučuje akýkoľvek nátlak alebo donútenie.