The Quran

243

۞ أَلَم تَرَ إِلَى الَّذينَ خَرَجوا مِن دِيارِهِم وَهُم أُلوفٌ حَذَرَ المَوتِ فَقالَ لَهُمُ اللَّهُ موتوا ثُمَّ أَحياهُم ۚ إِنَّ اللَّهَ لَذو فَضلٍ عَلَى النّاسِ وَلٰكِنَّ أَكثَرَ النّاسِ لا يَشكُرونَ

A či si nevidel (a nedostala sa ti, ty, ktorý tento verš počúvaš, správa o) tých (ľuďoch) , ktorí opustili svoje príbytky – a boli ich (týchto ľudí) tisíce - (opustili svoje príbytky) zo strachu pred smrťou, a tak im Boh povedal: „Zomrite (a oni zomreli) “ a potom ich oživil (aby im ukázal, že čas smrti si nik nevyberá a ani ho nik nedokáže bez Božieho povolenia odvrátiť) . Veru Boh svoje dobrodenie ľuďom dáva (preukazuje im veľké dobrodenie, za ktoré by mu mali byť ľudia vďační) , ale väčšina ľudí (za to všetko i tak) neďakuje.¹

V nasledujúcich veršoch Boh žiada od muslimov, aby sa nebáli a ak je to potrebné, aby svoje náboženstvo chránili, aby neboli lakomí a dávali zo svojich majetkov na jeho ochranu. Ako príklad im pritom uvádza ľudí, ktorí žili pred nimi. V príklade týchto ľudí, ktorí žili pred nimi, totiž spočíva poučenie. Verš sa pýta, či sa tomu, kto tento verš počuje alebo ho číta, nedostala správa o ľuďoch, ktorí v tisíckach opustili svoje domovy zo strachu pred smrťou a to práve vtedy, keď boli vyzvaní k boju a ochrane svojho náboženstva. Mysleli si, že svojím útekom sa smrti vyhnú. Boh im preto povedal: „Zomrite“ a oni zomreli. Potom ich oživil, aby im ukázal, že útek pred povinnosťou im nepomôže a že pokiaľ je niekomu už súdené, že má umrieť, tak umrie bez ohľadu na to, či je na bojisku alebo na najbezpečnejšom mieste na zemi. A Boh je štedrý a má nespočetné zásluhy voči ľuďom, ale väčšina ľudí si to neváži a svoju vďačnosť voči Bohu neprejavuje.