22وَما صاحِبُكُم بِمَجنونٍ Váš spoločník (posol a prorok Muhammad) veru bláznom nie je (žiadne blúznenie ho nepostihlo, on vám len oznamuje posolstvo, ktoré mu je zverené),1 V prvých rokoch posolstva potom, ako Boh prikázal poslovi Muhammadovi, aby začal verejne vyzývať ľudí v Mekke k islamu, sa zvýšil počet tých, ktorým takáto výzva prekážala. Mnohí sa voči posolstvu a voči prorokovi Muhammadovi postavili aj napriek tomu, že verili, že slová Koránu majú nadprirodzený pôvod. Pýcha, povýšenosť, strach o stratu spoločenského postavenia, strach o stratu** nečestných majetkov a iné bolo v skutočnosti to, čo ich viedlo k tomu, že sa voči posolstvu postavili. Ich odmietavý postoj sa prejavoval v rôznych podobách, počínajúc verbálnymi útokmi a končiac použitím sily so snahou proroka zabiť. Jednou z vecí, ktoré vymyslela skupina ľudí, ktorá sa proti posolstvu postavila, bolo, že opísala posla Muhammada ako blázna, ktorý blúzni. Takéto tvrdenie však dlho neobstálo, pretože keď ľudia slová Koránu počuli, sami videli, že je to niečo, čo sa blúzneniu v žiadnom prípade nepodobá. Boh aj napriek tomu ľuďom potvrdzuje, že to, čo posol Muhammad videl, nebolo blúznenie, ale bol to v skutočnosti anjel Gabriel.