The Quran

إِنَّ الَّذينَ يَشتَرونَ بِعَهدِ اللَّهِ وَأَيمانِهِم ثَمَنًا قَليلًا أُولٰئِكَ لا خَلاقَ لَهُم فِي الآخِرَةِ وَلا يُكَلِّمُهُمُ اللَّهُ وَلا يَنظُرُ إِلَيهِم يَومَ القِيامَةِ وَلا يُزَكّيهِم وَلَهُم عَذابٌ أَليمٌ

Tí, ktorí vymieňajú sľub daný Bohu (ktorým sa pred Bohom zaviazali, že budú poslúchať a dodržiavať zásady, ktoré im zoslal) a svoje prísahy (ktoré odprisahali) za lacný cieľ (ktorým je neoprávnené získanie niečoho) , tí v živote poslednom (a večnom) nebudú mať podiel (na ničom z dobra, ktoré Boh bohabojným pripravil) , Boh k nim neprehovorí, nepozrie sa na nich v deň zmŕtvychvstania, neočistí ich a dostane sa im trápenie bolestivé.¹

O dôvode zoslania tohto verša sa zachovali dve príhody, ktoré sa do určitej miery podobajú: Prvá hovorí, že raz jeden muslim zvaný Al Ašas Bin Qejs poveril jedného žida spravovaním svojho pozemku. Tento žid však odmietol nárok Al Ašasa na vrátenie tohto pozemku, a tak ho Al Ašas zažaloval u proroka Muhammada. Prorok Muhammad sa Al Ašasa spýtal: „Máš na to nejaký dôkaz?“ Al Ašas odpovedal: „Nie“. Prorok židovi povedal: „Prisahaj, že Al Ašas nemá u teba nič.“ Nato Al Ašas povedal: „On to odprisahá a oberie ma o to, čo uňho mám.“ Nato Boh najvyšší zoslal tento verš. Druhá príhoda hovorí, že raz sa dvaja muži pohádali kvôli majetku, a tak s tým šli k prorokovi Muhammadovi. Prorok sa spýtal jedného z nich: „Máš na to, čo tvrdíš, dôkaz?“ Ten odpovedal: „Nie.“ Prorok sa ho spýtal: „Odprisaháš, čo tvrdíš?“ Muž odpovedal: „Nech odprisahá on (myslel tým svojho protivníka)“. Predtým než prorok Muhammad nechal kohokoľvek z nich prisahať, povedal: „Kto odprisahá vedome krivú prísahu, aby ňou získal nejaký majetok, vráti sa k Bohu v súdny deň a Boh bude na neho nahnevaný.“ Nato bol zoslaný i tento verš, ktorý to potvrdil.