The Quran

110

قُلِ ادعُوا اللَّهَ أَوِ ادعُوا الرَّحمٰنَ ۖ أَيًّا ما تَدعوا فَلَهُ الأَسماءُ الحُسنىٰ ۚ وَلا تَجهَر بِصَلاتِكَ وَلا تُخافِت بِها وَابتَغِ بَينَ ذٰلِكَ سَبيلًا

Povedz (Muhammad) : "Vzývajte Boha alebo vzývajte Toho, v moci ktorého je milosť. Ktorýmkoľvek menom by ste Ho (Boha) vzývali, (vedzte, že) Jemu (Bohu) patria tie najlepšie mená (zo všetkých mien) . Modlitbu svoju nevykonávaj nahlas (tak, že ju budú počuť tí, ktorí veriť odmietli a budú na Korán i na toho, kto ho zoslal, nadávať) ale ani príliš potichu (tak, že by ťa nepočuli tí, ktorí sa modlia spolu s tebou) a sleduj cestu medzi tým (nech nie je prednášanie počas modlitby ani príliš hlasné, ale ani príliš slabé) .¹

Dôvodom zoslania prvej časti verša bolo, že jednej noci v Mekke, keď sa prorok Muhammad modlil, povedal počas modlenia: „Ty, v moci ktorého je milosť, milostivý“. Tí, ktorí k Bohu pridružovali, to počuli a povedali: „Muhammad predtým vzýval jedného Boha, ale teraz už vzýva dvoch bohov, Boha a Toho, v moci ktorého je milosť ..“. Prvá časť verša preto ľuďom vysvetľuje, že Boh má mnoho iných mien v závislosti od vlastností, ktorými Boh sám seba opísal. Medzi takéto mená patria napríklad: Odpúšťajúci, Milostivý, Preveľký a iné. Druhá časť verša týkajúca sa hlasitosti modlenia bola zoslaná v tom istom období v Mekke. Keď tí obyvatelia Mekky, ktorí odmietali veriť, počuli prednášanie Koránu, začali nadávať na Korán a na toho, kto ho zoslal. Preto Boh prikázal prorokovi Muhammadovi, aby neprednášal Korán nahlas tak, že by ho tí, ktorí k Bohu pridružujú, počuli, ale aby ani nestíšil svoj hlas do takej miery, že by ho nepočuli muslimovia, ktorí sa za ním modlili.