54ثُمَّ إِذا كَشَفَ الضُّرَّ عَنكُم إِذا فَريقٌ مِنكُم بِرَبِّهِم يُشرِكونَ Potom však, keď vás zbaví škody (a tiesne, ktorá vás postihla) , hľa, skupina z vás k svojmu Pánovi pridružuje (znova niečo alebo niekoho) ,1 Posledné dva verše hovoria o „prirodzenom inštinkte viery“. Je to inštinkt, ktorý Boh vložil do človeka a ktorý sa s ním rodí. Jedna zo súčastí tohto inštinktu spočíva v tom, že keď sa človeku prihodí niečo zlé, automaticky ho to vedie k tomu, aby sa obrátil s prosbou o pomoc k Tomu, k tej Najvyššej Existencii, k Bohu, aby mu pomohol. To sa stáva nielen veriacim ľuďom, ale aj ľuďom, ktorí v Boha neveria. Rozdiel však medzi veriacim a neveriacim spočíva v tom, že keď zlo pominie, veriaci ďakuje a na viere ostáva, avšak ten, kto vieru odmieta, sa od viery znova odkloní.