Prisahajú na Boha (uvedení pokrytci) , že nič nepovedali (o prorokovi ani o jeho spoločníkoch alebo islame) . Oni ale povedali slovo vyjadrujúce odmietanie viery (slovo, ktoré ich zasa dostalo od viery k jej opätovnému odmietaniu) a (tým) vieru odmietli potom, ako už boli muslimami. A chceli vykonať niečo, čo nedosiahli (snažili sa proroka Muhammada zabiť po ceste z výpravy Tabúk) . A zášť chovali (voči prorokovi a muslimom) len preto, že im Boh a Jeho posol pomohol a dal zo svojej štedrosti (z Božej štedrosti) . (Vďačnosť týchto pokrytcov za to, že im Boh príchodom proroka Muhammada uštedril mnohé dobrodenia, ktoré predtým nemali, bola taká, že sa proroka snažili zabiť a z Mediny ho spolu s muslimami vyhnať.) Ak by pokánie učinili, bolo by to lepšie pre nich, ale ak sa odvrátia, Boh ich podrobí trápeniu bolestivému v živote najnižšom (pozemskom) i poslednom (a večnom) . A nebudú mať na zemi žiadneho dôverníka a ani nikoho, kto by im pomohol a podporil ich.¹