23يا أَيُّهَا الَّذينَ آمَنوا لا تَتَّخِذوا آباءَكُم وَإِخوانَكُم أَولِياءَ إِنِ استَحَبُّوا الكُفرَ عَلَى الإيمانِ ۚ وَمَن يَتَوَلَّهُم مِنكُم فَأُولٰئِكَ هُمُ الظّالِمونَ Vy, ktorí ste uverili, nerobte si z vašich otcov a bratov dôverníkov, pokiaľ by oni dali prednosť odmietaniu viery pred vierou. A kto z vás by si ich zvolil za dôverníkov, ten bude patriť k tým, ktorí sa krivdy dopustili.1 Keď prorok Muhammad (p.) prikázal muslimom emigrovať z Mekky do Mediny na Boží príkaz, každý muslim povedal svojmu otcovi, bratovi a manželke, že prišiel príkaz k emigrácii. Niektorí muslimovia sa poponáhľali a so spokojným srdcom svoje domy opustili. Pre iných muslimov splnenie tohto príkazu nebolo ľahké, zvlášť keď ich ich ženy a deti prosili, aby s nimi ostali, lebo inak budú stratení. A tak časť muslimov emigrovala a časť nie. O tej časti, ktorá neemigrovala, bolo zoslaných mnoho veršov, ktoré im to vyčítali a medzi ne patrí aj tento verš a verš, ktorý za ním nasleduje. Verš túto skupinu muslimov upozorňuje, aby sa nenechali ničím odradiť od emigrácie do Mediny.