The Quran

128

قالَ موسىٰ لِقَومِهِ استَعينوا بِاللَّهِ وَاصبِروا ۖ إِنَّ الأَرضَ لِلَّهِ يورِثُها مَن يَشاءُ مِن عِبادِهِ ۖ وَالعاقِبَةُ لِلمُتَّقينَ

Mojžiš svojim ľuďom povedal: „Proste o pomoc Boha a buďte trpezliví (nebojte sa, spoľahnite sa na Boha, že vám pomôže proti Faraónovi a jeho ľuďom a buďte trpezliví) . Zem patrí Bohu, dáva ju ako dedičstvo, komu chce z radov tých (ľudí) , ktorí sú Mu odovzdaní. A koniec dobrý náleží bohabojným“.¹

V Koráne sa stretávame v mnohých veršoch, zvlášť v tých, ktoré rozprávajú príbehy predošlých ľudí, s tým, že Boh dáva nejakému spoločenstvu ľudí určitú zem ako dedičstvo po obyvateľoch, ktorí pred nimi žili. Princíp dedenia zeme v Koráne vychádza z toho, že celá Zem spolu s tým, čo na nej je, náleží Bohu, ktorý ju stvoril. Potom ako Boh stvoril Adama a neskôr Evu, poveril ich dočasnou správou tejto Zeme. Toto poverenie bolo všeobecnej povahy, čo znamenalo, že ho spolu s určitou časťou zeme vždy dedili a v tejto správe pokračovali pokolenia po pokoleniach. Tento všeobecný princíp platil, až kým nedošlo k tomu, že Boh určitých ľudí vzal zo života pozemského (postihol ich nejakou katastrofou) a na miesto vymretých ľudí, ktorí vymreli aj so všetkými potomkami, dosadil ľudí iných – lepších a všeobecné poverenie správou takejto časti zeme ďalej pokračovalo. Takéto poverenie a dedenie zeme bude pokračovať, až kým nenastane doba zmŕtvychvstania, vtedy sa Zem spolu s tým, čo bude na nej, znova vracia Bohu, pretože neostane na Zemi už žiaden človek, ktorý by toto poverenie po svojich predkoch zdedil. Následne sa potom začína proces oživenia a vzkriesenia všetkých ľudí, ktorí žili od Adama až po dobu zmŕtvychvstania (pozri verš 19:40).