The Quran

191

وَاقتُلوهُم حَيثُ ثَقِفتُموهُم وَأَخرِجوهُم مِن حَيثُ أَخرَجوكُم ۚ وَالفِتنَةُ أَشَدُّ مِنَ القَتلِ ۚ وَلا تُقاتِلوهُم عِندَ المَسجِدِ الحَرامِ حَتّىٰ يُقاتِلوكُم فيهِ ۖ فَإِن قاتَلوكُم فَاقتُلوهُم ۗ كَذٰلِكَ جَزاءُ الكافِرينَ

Zabite ich (tých z Mekky, ktorí odmietajú veriť a ktorí vám mier a pokoj nechcú dopriať) tam, kde by ste ich našli. A vyžeňte ich odtiaľ (z Mekky a Posvätnej mešity) , odkiaľ vás oni vyhnali (keď ste odtiaľ museli prchať s holými životmi) . A prepadnúť v skúške (ktorej sú muslimovia vystavení) je horšie než zabitie. (Každá situácia, ktorej sa muslimovia vystavili, bola akoby skúška ich viery, ako sa zachovajú. Či budú poslúchať to, čo im Boh zosiela a čo im prorok hovorí, alebo nie. V tomto prípade museli muslimovia čeliť dvom skúškam: prvá – porušiť posvätnosť Posvätnej mešity, v ktorej sa nemá v žiadnom prípade bojovať. Tento zákaz boja v Posvätnej mešite mali Arabi vrytý v podvedomí do takej miery, že by ho za akýchkoľvek okolností neboli porušili. Preto bolo pre nich ťažké porušiť ho, aj keby to bolo na obranu. Druhá skúška spočívala v tom, že museli čeliť nepriateľom, s ktorými ich spájali rodinné putá, častokrát veľmi blízke. Boh ich však upozorňuje, že nedodržanie a vzdanie sa toho, čo im zoslal a čo im prorok prikazuje, je horšie než to, ak v sebaobrane zabijú alebo budú zabití) . A nebojujte s nimi (s týmito vašimi nepriateľmi) pri Posvätnej mešite, až kým oni nezačnú v nej proti vám bojovať (to je ďalšie upozornenie, že oni nemajú byť tí, ktorí s bojom začnú) . Ak by proti vám (v nej) bojovali, tak ich zabite (nesmiete sa ich báť, pretože oni vás šetriť nebudú) . Taká je odplata pre tých, ktorí odmietajú veriť (a proti vám so zbraňou v ruke vystupujú) .¹

Uvedený verš na základe správy, ktorú nám o ňom zanechal Ibn Abbás, jeden z prorokových súčasníkov a spoločníkov, bol zoslaný v súvislosti s mierom nazvaným Al Hudejbijja, uzavretým medzi prorokom Muhammadom a tými z obyvateľov Mekky, ktorí odmietali uveriť a nepriateľstvo voči muslimom prejavovali. Uzavretie mieru vzišlo z toho, že prorok Muhammad sa s muslimami vybral na púť do Mekky (v tom čase bola Mekka ešte v rukách nepriateľov muslimov), ale počas cesty ich zastavili tí z Mekky, ktorí odmietali uveriť a požiadali proroka, aby v tom roku púť nekonal s tým, že na ďalší rok mu uvoľnia Mekku na tri dni, aby tam mohol s muslimami uskutočniť svoju púť. Prorok Muhammad s tým súhlasil (napriek odmietavému postoju niektorých muslimov) a bola uzavretá dohoda, ktorá stanovila okrem iného i to, že nik zo zúčastnených strán nezaútočí na tú druhú alebo na kmene, ktoré boli pod jej ochranou. Na druhý rok sa muslimovia vybrali na svoju púť i napriek tomu, že sa obávali, že tí z Mekky, ktorí odmietajú veriť, nedodržia svoj sľub, porušia dohodu a zaútočia na nich. Muslimovia sa okrem toho nazdávali, že by sa dopustili hriechu, keby sa bránili, a tým preliali krv človeka počas púte, kedy sa nemá bojovať. Boh im však zoslal tieto verše, v ktorých im odkazuje, že ak by boli vystavení nebezpečenstvu a boli by napadnutí počas púte, nech sa bránia, ale len natoľko, nakoľko je to potrebné. A môžu i zákaz boja porušiť a dokonca i zabiť svojich nepriateľov, aby sa bránili, kdekoľvek by boli napadnutí, dokonca i v samotnej Posvätnej mešite. Potom nech muslimovia tých z obyvateľov Mekky, ktorí odmietali veriť a začali proti muslimom bojovať, vyženú odtiaľ, odkiaľ ich títo predtým vyhnali (t.j. z Mekky a Posvätnej mešity). Bude to spravodlivá odplata za všetko, čo sa títo proti muslimom dopustili. Boh ďalej muslimom vysvetľuje, že nech sa neobávajú brániť sa i v Posvätnej mešite, pretože pridružovanie k Bohu a odmietanie viery je u Boha horšie než porušenie svätosti púte preliatím krvi počas nej za účelom obrany. Boh muslimom ďalej prikazuje, aby neboli oni v žiadnom prípade tí, ktorí s bojom začnú, ale nech sa začnú brániť až vtedy, keď budú napadnutí. A zabitie pre napadnutie, to je odplata pre týchto, ktorí odmietajú veriť a svoje záväzky hrubo porušujú.